Vývoj endoskopie

S pokrokom modernej vedy a techniky prešli endoskopy kompletnou transformáciou, ktorá zahŕňala optické vlákna. V roku 1963 Japonsko začalo vyrábať endoskopy z optických vlákien a v roku 1964 bol úspešne vyvinutý bioptický prístroj na endoskopiu z optických vlákien. Táto špeciálna bioptická kliešťa umožňuje odber vhodných patologických vzoriek s minimálnym rizikom. V roku 1965 bol vyvinutý kolonoskop z optických vlákien, ktorý rozšíril rozsah vyšetrenia na ochorenia dolného gastrointestinálneho traktu. Výskum začal v roku 1967 s použitím zväčšovacích endoskopov z optických vlákien na pozorovanie drobných lézií. Endoskopy z optických vlákien možno použiť aj na laboratórne testy in vivo, ako je meranie telesnej teploty, tlaku, posunutia, spektrálnej absorpcie a iných údajov.

 

V roku 1973 bola laserová technológia aplikovaná na endoskopickú liečbu a postupne sa stala jednou z metód liečby gastrointestinálneho krvácania endoskopicky. V roku 1981 bola úspešne vyvinutá endoskopická ultrazvuková technológia. Tento nový vývoj, ktorý kombinuje pokročilú ultrazvukovú technológiu s endoskopiou, výrazne zvýšil presnosť diagnostiky lézií.

 

V roku 1987 bol Philippe Mouret priekopníkom video-asistovanej endoskopickej chirurgie.

Moderná endoskopia sa postupne vyvinula s vynálezom endoskopov z optických vlákien. V 60. rokoch 20. storočia sa sklenenému vláknu vyvinutému v Spojených štátoch dostalo širokej pozornosti v rôznych oblastiach. Zatiaľ čo optické vlákna na prenos svetla v endoskopoch s optickými vláknami existovali už v 30. rokoch 20. storočia, pokrok v prenose svetelných signálov cez tieto vlákna bol pomalý v dôsledku vysokej straty svetla počas prenosu. Endoskop s optickými vláknami je dlhá, tenká, flexibilná trubica obsahujúca zväzok svetelných-sklenených vlákien, so šošovkou na každom konci. Počas vyšetrenia sa jeden koniec trubice vloží do vyšetrovaného orgánu a z druhého konca je možné vidieť vnútorný stav orgánu. Endoskopy sú zvyčajne vybavené zdrojom osvetlenia a niektoré sú vybavené aj chirurgickými nástrojmi, ako sú lasery. Zavedenie optických vlákien do mechanizmu prenosu svetla urobilo z videošošoviek preferovanú voľbu na snímanie obrazu. Endoskop schopný súčasne fotografovať bol „endoskop z optických vlákien“ vynájdený v roku 1964. Až v 60. rokoch minulého storočia získali endoskopy možnosti snímania aj merania. Okolo roku 1975 sa skončila éra gastrokamier, ktoré úplne nahradili endoskopy z optických vlákien. Zhang Zhenyuan, čínsky odborník na vláknovú optiku, sa podujal na veľký národný a miestny vedecko-technický projekt „Výskum veľkorozmernej{15} produkčnej technológie sérií obrazových zväzkov optických vlákien a priemyselných endoskopov“, čím dosiahol popredné domáce a svetové{16}}úrovne technológie. Založil tiež jedinú výrobnú základňu v Číne schopnú hromadne{18}}produkovať obrazové zväzky a endoskopy.

 

V roku 1983 spoločnosť Welch & Alling Instruments v New Yorku, USA, prvýkrát úspešne vyvinula nový typ endoskopu s nábojovým-zariadením (CCD). CCD endoskop, vložený do tela, má na jednom konci integrovanú CCD „šošovku“ na malej kremíkovej doštičke. Ide v podstate o nový typ fotoelektrického obrazového snímača, ktorý má podobnú funkciu ako televízna kamera. Prevádza obraz skúmanej oblasti na digitálny elektrický signál, ktorý sa prenáša cez kovové drôty a zobrazuje sa na „obrazovom monitore“ podobne ako televízny prijímač. Aplikácia tejto technológie umožnila ukladanie, reprodukciu, konzultácie a správu počítača.

V novembri 2002 sa zrodil prvý „endoskopický systém s vysokým{1}}rozlíšením“ na svete, ktorý dramaticky zmenil koncepciu endoskopie. Zahŕňa špičkovú-technológiu zobrazovania, ktorá poskytuje presnosť obrazu, ktorá umožňuje diagnostikovať extrémne drobné lézie. Vznik moderných videoendoskopov, elektronických endoskopov a ultrazvukových endoskopov odštartoval novú éru modernej lekárskej endoskopie, ktorá sa presúva z éry vyšetrenia a diagnostiky do éry liečby a chirurgie.